Gruzínsko...KONEČNĚ

Sme týždeň na cestách a konečne sme dorazili ku gruzínskym hraniciam. Už sa nevieme dočkať ako prebádame prvý štát na našom expedičnom zozname. Ale nebude nám to dopriate tak skoro, na hraniciach sú dlhočizné niekoľko kilometrové rady, poslušne ideme na koniec a rátame zásoby pitnej vody. Hýbe sa to veľmi pomaly, veľmi pomaly...neoplatí sa ani štartovať motor, autá iba tlačíme.
Krása ako miestni dokážu z tejto situácie vyťažiť čo najviac. Okolo áut sa pravidelne pohybujú obchodníci s kukuricou, vodou, praclíkmi...a s miestami...áno presne tak, normálne tu obchodujú s miestom na začiatku rady. Mladý chalan za nami prišiel a ponúkal nám túto kvalitnú službičku. Samozrejme sme odmietli. Pokiaľ ale niekto súhlasí, pretlačia ho na začiatok, až priamo k hranici a dokonca aj tam vybavia u colníkov promptné odbavenie „zákazníka“. Zaujímalo by ma, koľko za to pýtajú, hajzlíci. Po troch hodinách v tejto kolóne mi už dosť začali liezť na nervy, lebo náš smer takmer úplne stál, hýbali sa len tí, čo sa predbiehali...grrrrŕ!!!

Po štyroch hodinách máme konečne na dosah hraničný prechod, no sme príliš podozriví a odstavia si nás bokom...kontrola batožiny. OU!! Tak kým prezrú všetko čo máme v aute, každý výklop a zásuvku, ubehnú určite opäť aspoň štyri hodiny. Mali sme šťastie, colník, čo nás dostal na povel má asi rád expedičné výpravy, zaujímal sa kam ideme, pozrel mapku, kuchynský šuflík, výklop so sprchou a poslal nás ďalej.  Hurááá sme v Gruzínsku!!

Hneď za hranicami sa otvára iný svet, najmä v porovnaní s Tureckom v čase ramadánu. Všade ľudia v krátkych nohaviciach, sukniach, na pumpe predávajú alkohol, cigarety.... Strhol sa prudký lejak, viditeľnosť asi dva metre a my máme v tomto nájsť kemp. Podľa GPS koordinátov by sa mal nachádzať pri mestečku Ureki. Blúdime, hľadáme, brodíme sa 20cm potôčikmi, čo sa vytvorili na ceste. Keď sme už v koncoch, zazrieme „svetlo na konci tunela“ respektíve „majáky na konci ulice“. Ako zblúdilé ovečky nás tu objavila policajná hliadka a poskytla nám eskortu do miestneho kempu. Vlastne to ani nie je kemp, len „autostojanka“, čiže niečo ako parkovisko pre tých, čo idú na pláž. Nám to teda určite neprekáža, hlavne že je kde hlavu zložiť. Ostáva len dúfať, že stan vydrží tie nápory dažďa...

Stan vydržal, Remčo ho pravidelne v noci kontroloval. Ako? Predsa tak, že zobudil mňa nech to preverím . Tento deň venujeme sami sebe a bohapustému oddychovaniu. Ráno pláž, poobede niekoľko vyťahovaní zapadnutých áut, ktorých šoféri podcenili zradné piesky, aspoň prevetráme naviják. Potom nejaké tie fotografie s okoloidúcimi a hlavne oddych, oddych a oddych.

Konečne sa nám na horizonte vynára Kaukaz. Kopce týčiace sa vysoko do oblakov sú posiate vegetáciou, všetko je svieže a šťavnaté. Zrazu máme chuť sa z hlboka nadýchnuť, aby sme tú divokú prírodu vnímali všetkými zmyslami. Cesta raz stúpa a potom zas klesá a každú chvíľu nám ju skríži krava, koza, kôň, hus... Na kopcoch stretávame roztrúsené domčeky a pri nich gazdov, ktorí počítajú, či sa im domov vrátili všetky kusy dobytka. Pri príchode do Mestie sa opäť strhla búrka, tentokrát by stavanie stanu bol boj o holý život, preto volíme možnosť prespať v guesthouse. Noc je za 15 lari/os...lepšie ako drôtom do oka...ide predsa o suchú posteľ. 

Vyspatí do ružova ideme preskúmať toto mesto. Dočítali sme sa, že má cca 2800 obyvateľov a veľké percento z nich žije práve z turistického ruchu. Je to poznať. Na každom druhom dome vidíme tabuľu guesthouse, market alebo suveníry. Je tu dokonca aj námestie s malým parčíkom uprostred, aj turist office, ale anglickú mapku tam nehľadajte. Čo nás viac zaujalo bola blízka policajná stanica – hypermoderná budova, ktorá dokonale „bije do očí“ v porovnaní s historickým okolím. Ale tak to proste v týchto krajinách je, najlepšia budova je policajná stanica, tam sa „vrazilo“ najviac peňazí. 
Pre nás, ako asi aj pre väčšinu turistov, sú silnejším lákadlom tzv. KOSHKI, krásne zachovalé strážne veže, už našťastie zapísané v UNESCU. Túto stavbu mala v minulosti každá rodina pristavanú k domu a slúžila im na ochranu. Pri ohrození dediny sem miestni nasťahovali celú rodinu aj so zásobami a dobytkom a mohli sa tak lepšie ubrániť proti nepriateľovi. 

Je možné napísať ešte mnoho superlatívov o tomto mieste, ale ja spomeniem aj to negatívne. Domáci si žiaľ nevážia čo majú. V riečke za dedinou sa kopia hromady odpadu, nad mestom pri soche miestnej dobrodinky sú množstvá plastových fliaš z piva a nič z toho určite nemajú na svedomí turisti.Lúčime sa s Mestiou, čaká nás cesta do Ushguli – najvyššie položenej, nepretržite osídlenej osady v Európe. Ľudia tu žijú celý rok vo výške 2100 mnm. Vchádzame na panelovú cestu a trochu to s nami hádže, ale tento stav sme si mali asi viac vychutnať, zanedlho totiž stretávame robotníkov, ktorí tie panely pokladajú a za nimi je už len prašná cesta, plná dier...natriasame sa stále viac. Všadeprítomné kravy, pasúce sa popri ceste, samozrejme nechýbajú. Pri vstupe do Ushguli nás privítal asi 6 ročný chlapec plynulou angličtinou a snažil sa nám predať soľ. Vtedy sme ešte nevedeli, že to je miestna špecialita, tak sme odmietli. Osada vyzerá ako vystrihnutá z historického filmu, totálne tu zastal čas. Pomedzi domy vedú len úzke špinavé cestičky, kde majú problém obísť sa dve kravy, chlapci sa tu naháňajú na koňoch, bábušky doja kozy. Domy sú...dalo by sa povedať, že zanedbané...ale čo by ste tu čakali? Moderné budovy, farebné domy...nie, táto typicky dedinská atmosféra je dokonale omamujúca, až tak, že nám ani neprekáža sem-tam šlianuť do nejakého toho kravského „šťastia“. Len všadeprítomné nápisy „guesthouse“ poprípade „guesthnuse“  nás vracajú späť do reality. 

Niektoré domy majú na sebe dokonca tabuľku MUSEUM. Neodoláme pokušeniu zistiť, čo sa za tým ukrýva a za 5 lari ideme dnu. Privíta nás bábuška i déduška, obaja zvládajú aj čo to po anglicky, ale jednoduchšie je rozprávať sa po rusky, len to ich potom nie a nie zastaviť. Fotky, knihy, časopisy o Ushguli spred mnohých rokov, dokonca časopis na obálke s Obamom a vo vnútri sa píše o tejto čarokrásnej dedinke...ten nám ukázala asi štyri razy...bola na to patrične hrdá. Nás najviac zaujala izba s ich trofejami, vypchatými zvieratami...orol, líška, kačky, aj nejaký ten kozel sa tu našiel...všetko vraj ich dobytok (jasné najmä ten orol ). Predstavili nám aj kreslo pre najstaršieho a najváženejšieho člena rodiny. Otec pána domáceho tam sedával a dožil sa 96 rokov, starý otec pána domáceho dokonca až 120 rokov. My sme tam s hrdosťou posadili Remča, ostatní sme si zaslúžili foto maximálne na kozlovi. Pani domáca ma ešte poučila o ich preslávenej Svanetskej soli. V tejto oblasti vyvierajú minerálne pramene s vysokým obsahom solí, oni to spracúvajú, pridajú nejaké bylinky, každá gazdinka podľa svojho receptu a predávajú...tu sme už neodolali a vrecúško si kúpili.
Nájsť tu ubytovanie skutočne nie je problém, pre nás bola akurát smerodajná možnosť zaparkovania áut na pozemku a spania v nich. Toto nám ponúkla strašne zlatá, asi storočná bábuška. Cena bola bezkonkurenčná 5 lari/osoba. Okrem toho poskytnutie raňajok považovala za samozrejmosť. Chačapuri s domácim syrom a ešte teplým mliekom, vynikajúce. Porozprávala nám, že tu v súčasnosti žije asi 55 rodín (približne 300 ľudí), bolo ich tu oveľa viac. Ale v roku 1987 tu bola taká krutá zima a časté lavíny, že mnoho ľudí prišlo o dobytok aj strechu nad hlavou a vtedy sa ich veľa odsťahovalo do Tbilisi. Ale že ona je tu celý život, hoci cez zimu je to ťažké, niekedy napadne aj tri metre snehu za noc a obriadať dobytok je vtedy takmer nemožné. Na rozlúčku sa s tetušou odfotíme a vytlačíme jej fotku na pamiatku.

Neprišli sme tu len leňošiť, nahodíme turistickú obuv a šup šup na túru. Cieľ...ľadovec Shkhara, ktorý sa plazí z rovnomennej hory – najvyššej hory Gruzínska. Je to nenáročná túra, ktorú s prehľadom a relatívne luxusným tempom s prestávkami na fotenie a svačinku zvládneme za 3 hodinky. Najhoršie je to na konci, kde je potrebné chodiť po napadaných skalách, ktoré sa nám často hýbu pod nohami. Mizu fľaše, čo máme od chalanov zo Štúrbaksu sú super, voda v nich vydrží chladná dosť dlho. Majú len jednu nevýhodu...máme len dve, čiže voda sa nám minie už v polovici cesty hore. Nebudem tu teraz analyzovať kto koľko vypil, ale všetkým nám to je jasné. Našťastie tesne pred cieľom je horský potôčik a vzácnu tekutinu si môžeme doplniť.
Na tejto prechádzke máme aj sprievodcov...miestnych Grunčov. Čo to znamená? Predsa gruzínsky Dunčo. Energie majú na rozdávanie a po kameňoch si to šibujú jedna radosť. Vždy, keď im je teplo, ľahnú si na pár minút do potoka a zas vystrelia za nami. Verní sú nám žiaľ iba dovtedy, kým im niekto druhý nehodí niečo jesť.Pri ľadovci si neodpustím Remča trochu zguľovať, určite si zaslúži, ak nie za minulé, tak za budúce prehrešky . Inak ľadovec nevyzerá práve najbezpečnejšie, celý je pokrytý popadanými kameňmi a suťou. Pod lúčmi Slnka sa samozrejme topí a vytekajú z neho kalné potôčiky. Dosť často sa aj uvoľňujú kusy skál a padajú strmhlav dole na nič netušiacich turistov...ale nie ...deje sa to tak často, že nikoho ani nenapadne priblížiť sa k ľadovej stene tak blízko. Ale my si dosýta zapózujeme aj v bezpečnej vzdialenosti, dokonca aj z Grunča 2 sa vykľula riadna modelka.

 28.7.2014 - 1.8.2014